Toto je možno jedna z najdôležitejších otázok, ktoré si môžeš položiť predtým, ako začneš s metódou SSP. Lebo ak je teória, na ktorej je založená, spochybňovaná, čo to pre teba znamená? Radšej ti poskytneme úprimnú a diferencovanú odpoveď ako len hladké uistenie. Stručná odpoveď: áno, existuje kritika – a to je presne to, čo môžete očakávať od živého vedného odboru.

Na čo sa tá kritika zameriava?

Teória polyvagálnosti je obľúbená u mnohých klinických odborníkov a klientov, avšak viacerí vedci kritizujú niektoré jej časti. Kritika sa zameriava najmä na konkrétne evolučné a anatomické predpoklady v teoretickej rovine — napríklad na to, ako by sa podľa tejto teórie mohli vyvinúť určité časti nervového systému. Výskumníci ako Paul Grossman o tom napísali viacero publikácií. Na to následne podrobne reagovali Polyvagal Institute aj klinickí lekári z celého sveta.

Dôležité upozornenie: táto diskusia sa týka teoretické zdôvodnenie, nie o tom, či ľuďom tieto aplikácie prinášajú úžitok. To je zásadný rozdiel. Model je možné v niektorých bodoch upraviť, pričom jeho praktická hodnota zostane zachovaná.

Dva tábory, jeden rozhovor

Diskusia bude najjasnejšia, ak si tieto dva pohľady porovnáte vedľa seba. Vo všeobecnosti si proti sebe stoja dve skupiny a obe majú pravdu.

Klinický tábor: "terapeutická revolúcia"

Pre mnohých terapeutov zaoberajúcich sa traumou a renomovaných odborníkov – napríklad Bessela van der Kolka a Deb Dana – sa polyvagálna teória stala nepostrádateľnou. Aj v Holandsku a Belgicku tento model prijímajú mnohí odborníci zameraní na prácu s traumou. Prečo sú takí nadšení?

• Tým sa vyrieši otázka viny. Táto teória vysvetľuje reakcie typu „zmrazenie“ a „mdloba“. Mnoho ľudí, ktorí prežili niečo strašné, pociťuje hanbu, pretože v danej chvíli nebojovali ani neutiekli. Táto teória ukazuje, že v situácii extrémnej ohrozenosti preberá kontrolu nervový systém a v záujme prežitia sa rozhodne pre dorzálnu pozíciu (ležanie na chrbte, šetrenie energiou). Nie je to zlyhanie, je to prežitie.
• Dodáva telu vyjadrovaciu schopnosť. Pojmy ako neurocepcia (nevedomé vnímanie nebezpečenstva) a koregulácia (nájdenie bezpečia prostredníctvom prítomnosti inej osoby) poskytujú terapeutovi a klientovi konkrétne výrazy na označenie telesných stresových reakcií.
• To vysvetľuje, prečo samotné rozprávanie často nestačí. Poskytuje logické vysvetlenie toho, prečo dýchanie, používanie hlasu a očný kontakt skutočne pomáhajú vrátiť nervový systém do bezpečného stavu.

Klinická múdrosť, ktorú často počujete: aj keď biológia možno nie je presná až za desatinnou čiarkou, v ordinácii to funguje – pomáha ľuďom uzdraviť sa a prináša pokoj.

Neurovedecký tábor: "biologická fikcia"

Na druhej strane stoja neurobiológovia, fyziológovia a kritickí psychológovia. Táto kritika vrie už roky, ale dosiahla vrchol, keď psychofyziológ Paul Grossman spolu s veľkou skupinou vedcov vydal rozsiahlu publikáciu, v ktorej túto teóriu označil za vedecky neudržateľnú. Ich hlavné argumenty:

• Mýty o evolúcii. Porges tvrdí, že nervový systém sa vyvíjal v troch jasne vymedzených evolučných krokoch, pričom sociálny (ventrálny) vagus je charakteristický výlučne pre cicavce. Biológovia poukazujú na to, že aj plazy a obojživelníky majú podobné štruktúry a prejavujú sociálne správanie; evolučný "rebrík" by bol podľa nich znázornený príliš zjednodušene.
• Anatomické zjednodušenie. Fungovanie blúdivého nervu je oveľa zložitejšie než tri jasne vymedzené stavy. Niektoré tvrdenia o tom, ako konkrétne jadrá v mozgu riadia srdcový rytmus, sú v rozpore s výsledkami moderného fyziologického výskumu.
• Je ťažké to overiť. Kritici sa domnievajú, že táto teória je formulovaná tak, že ju je takmer nemožné vedecky vyvrátiť.

Porges na to reagoval tým, že jeho kritici interpretujú túto teóriu príliš doslovne a mechanisticky, čím prehliadajú systémovú a funkčnú hodnotu tohto modelu.

Ako to riešime my sami

Považujeme za dôležité brať vedeckú diskusiu vážne a nesprávať sa, ako keby sa nič nedialo. Keď nás pred časom jeden klient upozornil na kritický článok – s provokatívnym titulkom, že polyvagálna teória je "mŕtva" – opäť sme sa touto témou začali podrobnejšie zaoberať, a to práve aj prostredníctvom protireakcií.

Dospeli sme k záveru, že nemáme všetko zahodiť, ale starostlivejšie voliť slová. Preto radšej hovoríme o polyvagálny rámec a bezpečnostná veda ako o ucelenej, overenej teórii. A predovšetkým: naďalej pracujeme s konceptmi, ktoré svoju hodnotu potvrdzujú v praxi.

• Autonómne štáty (bezpečnosť, akcia, uzavretie) ako praktický kompas
• Neurocepcia: podvedomé vnímanie bezpečnosti alebo nebezpečenstva
• Interocepcia: vnímanie vlastného tela zvnútra

Táto diskusia na tom nič nemení. Ide o užitočné, zrozumiteľné pojmy, ktoré ľuďom pomáhajú pochopiť, čo sa deje v ich tele — a ktoré im poskytujú oporu pri poradenstve.

Toto zhrnutie jedného z našich klientov to pekne vystihuje. Skúsenosť, že sa človek upokojí, lepšie spí alebo sa menej ľahko dostane do stavu prebudenia, je nezávislá od otázky, či veda už dokáže úplne vysvetliť každý základný mechanizmus. Mnohé účinné prístupy v medicíne kedysi začínali práve takto: najprv to fungovalo, až potom sme čoraz lepšie pochopili prečo.

Čo to pre teba znamená?

Krásne na tom je, že na to, aby ste zažili SSP, nemusíte súhlasiť s žiadnou teóriou. Nemusíte veriť v žiadny model, nemusíte zaujať žiadne vedecké stanovisko a nemusíte sa v akademickej diskusii pridávať na žiadnu stranu. Stačí, keď budete počúvať, a sami zistíte, či vám to pomáha nájsť väčší pokoj a istotu.

Čo ti však môžeme sľúbiť, je úprimnosť. Nikdy nebudeme predstierať, že SSP je zázračný liek, ani že je všetko do najmenších detailov dokázané. Povieme vám, čo vieme, čo sa ešte skúma a kde sú hranice. Túto transparentnosť považujeme za dôležitejšiu ako pekný príbeh – práve preto, že ľudia, ktorí k nám prichádzajú, už často veľa vyskúšali a majú právo na reálny obraz situácie.